Samospráva a ZPOZ

Nebyť jedného zanieteného človeka, ktorý pôsobí na tejto fakulte, tak ja ako vysokoškolák, ktorý sa zaoberá vzdelávaním a výchovou dospelých, sa o ZPOZoch absolútne nič nedozviem. My študenti sme sedeli pri rozprávaní tohto staršieho profesora a počúvali o tom, ako sa stretávajú s dôchodcami, ako robia podujatia pre dospelých, ako si to vyžaduje srdce, úctu, porozumenie - a v podstate sme nechápali, o čom vlastne rozpráva. Po ukončení vysokej školy som nastúpil na odbor kultúry v Martine a dostal som na starosť ZPOZy. Priznám sa, že som poriadne nevedel, do čoho idem, ale od roku 1982 som v ZPOZoch stretával ľudí, ktorých stretávam aj dnes. Vysoko si vážim všetkých, čo v ZPOZoch robili a robia. V roku 1989 si ma kolektív, s ktorým som spolupracoval, zvolil za vedúceho
odboru kultúry. Nikdy som nepredpokladal, čo to spôsobí. Vtom čase sme žili takú zvláštnu dobu a naše špecifikum je, že dokážeme pozerať na ňu len ako na čiernu alebo bielu. Hľadáme vinníkov, žiaľ, i tam, kde nie sú, napriklad aj medzi ľuďmi, ktorí svoje srdce a dušu dali v prospech druhého. Teraz zrazu o ZPOZoch hovoríme, že slúžili dobe, ideológii a podobne. Áno, súhlasím, urobili sa aj chyby. Kto by teraz, ako tu sedíme, tvrdil opak, asi by si nemohol dať ruku na srdce.
Častokrát sme sa predháňali v rôznych štatistikách, častokrát sa to stavalo kontra niektorým cirkevným obradom a pod. Živo si spominam na jednu situáciu z tohto obdobia, keď za mnou prišli zjednej obce, kde chceli otvárať Dom smútku.
Problém bol tom, že dostali informáciu, že tam nemôže prísť pán farár, že by sa tam nemal robiť cirkevný pohreb, a nás sa pýtali, aké stanovisko ktomuto zaujmeme. Naša odpoveď bola: "Viete čo, urobte si to tak, ako to cítite". Ked' Dom smútku posvätili, lebo občania sa delili na veriacich a neveriacich, spieval tam cirkevný zbor, bol tam pán farár. Ten istý cirkevný spevokol potom spieval aj ako spevokol ZPOZ a nebol v tom žiadny problém. Prečo to hovorím? Pretože v týchto situáciách to treba nechať vždy na človeka, aby sa rozhodol sám, pretože to, čo musíme, čo nám niekto diktuje, to nemáme radi a častokrát akoby sme na to zabúdali.
Uvediem ešte jeden priklad. V roku 1990 som šiel do Rady ONV so správou o činnosti ZPOZ za uplynulý rok. Ešte predtým ma navštívil jeden pán, pýtal sa odkiaľ som, čo ZPOZy robia. Ked prišiel na rokovanie, bol celý čas ticho, potom vstal, obišiel stôl, vystúpil dopredu a povedal jedinú vetu, ktorá mi doteraz tkvie v pamäti a je takým medzníkom vo vzťahu k ZPOZom aj vo vzťahu k mojej osobe. Povedal jednu vetu a kamarátska postava sa odrazu zmenila na nepriateľskú: "Navrhujem dnešným dňom ZPOZy v okrese Martin zrušiť." Vtedy som si uvedomil, že ako vedúci odboru kultúry mám dve možnosti. Buď sklonim hlavu a udržím si miesto vedúceho odboru kultúry, lebo oponovat' sa nepatrí - taký bol vtedy štýl, alebo sa postavím proti tomu, pretože ak sa nepostavim, tak ja sa v živote nebudem môcť pozrieť do oči ľuďom, ktorých som poznal. Rozhodol som sa jednoznačne. Nie obraňovať ZPOZy, ale celú tú filozofiu, túmyšlienku, ktorá má miesto aj v súsnom obdobi.
Kritizujete nás, že sme slúžili. Dobre, ale aj slúžiť sa dá rôzne. Ak sme slúžili tak, že na konci aj na začiatku snaženia bol človek, tak sme slúžili dobre a nemáme sa za čo hanbiť. Rozhodujúce bolo, čo sme pre ľudi robili. To bola tá myšlienka, ktorú som si uvedomil. Nie kraslica a vo vnútri pokazený obsah, ale naopak. Ten obsah bol dobrý, jadro bolo zdravé a úprimné - vychádzala z ľudi, Ak niekto maľoval kraslicu a staval na povrch ideológiu (v prihovoroch na obradoch), tak toto bolo umelé. Ľudia to vždy robili úprimne. Ved sa v tých obciach a mestách vzájomne poznáte, preto sa človeku prihovárate úprimne, zo srdca. A tu vidim hlavný dôvod, prečo ZPOZy aj po roku 1989 zostali. Sú tu. Sú tu predovšetkým Vašou zásluhou.
Ak vychádzam zo základnej stupnice ľudských potrieb, na jej začiatku sú potreby fyziologické - jesť, spať, obliekať sa atd. Na jej vrchole sú potreby spoločenského uznania, ocenenia, spolupatričnosti alebo sebarealizácie, napriklad aj nás v ZPOZoch. Svojou činnosťou naplňame najvyššiu ľudskú potrebu. Ľudia sa rodia, sobášia, zomierajú. Ľudia - nikto z nás v týchto situáciách nechce byt' sám, potrebujeme, aby nám niekto podal ruku i v tých najťažšich situáciách - a my to robime. Človek potrebuje pocit uznania za to, čo urobil. Nikto z nás nežíje vo vzduchoprázdne, potrebuje pocit spoločenského uznania. V spoločenskom prostredi, kde žije. Ďalej je tu zásadná otázka: vzťah občan - štát, občan - obec. Koľko o tom čitame nových článkov a koľkokrát mám z toho pocit, že sú to len prázdne slová,
pokiaľ ich nebudeme napĺňať konkrétnym obsahom. Našou povinnosťou je, aby sme vytvárali vzťah občana k štátu, občana k tej obci, v ktorej žije. Preto nie vitanie do života kontra krst v kostole. Ja som to tak v živote nechapal a nechápem to tak ani dnes. My toho občana vítame do zväzku tých ľudi, ktorí v tej obci žijú. Raz sa ma pýtal pán farár: "Nemôžem sa ja rozlúčiť za občanov tejto obce?" "No viete, ja si myslim, že by sa mal za občanov obce Iúčiť niekto, kto s tým človekom žije, kto ho pozná, niekto, kto je predstaviteľom tej obce".
Aj dnes potrebujeme silu na to, aby sme vzťah občan - štát a občan - obec rozvíjali. Čaká nás veľmi veľa roboty. Cez samosprávu, regionálne združenia miest a obci, celoslovenské združenie miest a obci, partnerov, neziskové, spoločenské, mládežnícke organizácie ap. Len vtedy, ak sa budeme snažiť získavať i mladú generáciu, bude sa nám v práci dariť.
Oslavujeme 45 rokov ZPOZ, máme tu aj takých, ktori tých 45 rokov prežili v ZPOZoch, boli pri ich vzniku. Verím, že nám budú svoje Skúsenosti odovzdávať. Na nás všetkých je, aby sme ziskali pre túto činnosť mladých ľudi, aby sme činnosť ZPOZ posúvali čo najviac dopredu a verim, že aktivitou všetkých, ktori tu sú a ktorých táto činnosť zaujima, ktori nerobia v živote len pre pomalu, ale aj pre úprimný a čestný vzťah človeka k človeku, sa nám v tejto činnosti liudo dariť. Ja vám prajem veľa zdaru.
PhDr Dušan Gallo,
RVC Martin
Poznámka: všetky roky treba prerátať na dátum vydania knižky, teda rok 1998.